POČULI SME SLOVO PÁNOVO

A. FAUDENOM

2018

S CIRKEVNÝM SCHVÁLENÍM.

NIHIL OBSTAT:
REV. BLASIUS ČAPUTA

IMPRIMATUR:
MONS. JOANNES OROSCH, ARCHIEPISCOPUS TYRNAVIENSIS,
TRNAVA DIE 5 APRILIS 2018, N. 2955/18.



M o t t o :

Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci.
Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla.
Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami,
s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.
Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť!
Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja!
Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha!
A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!
Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu!
A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!
Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia.
(Ef 6, 10-19)

Na začiatok kúsok logiky.
Dedičmi nebeského kráľovstva sme len tak, ak sme Otcovými deťmi.
Sme Otcovými deťmi, ak sme bratmi jeho jednorodeného Syna Ježiša Krista.
Bratmi Ježiša Krista sme, ak sme vernými žiakmi Svätého Ducha, ktorý hovorí v Cirkvi a predovšetkým v Evanjeliách.

A nehanbime sa.
Oddelení bratia sú v tomto logickejší.
Denne kŕmia svoje duše Svätým Písmom, ktoré má vždy dosť potrebných kalórií.
Nadšenie, s akým ho čítajú a vysvetľujú, miesto toho, aby nám pripomínalo známu Kristovu vetu: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4), sme ešte donedávna pokladali za zrejmý rys nebezpečného sektárstva.
A keď ho východná cirkev intronizovala do záplavy sviečok a kvetov na oltár ako my Eucharistiu, dívali sme sa na to ako na prílišnosť, hoci i tu treba zopakovať tú istú vetu: Nielen zo samého chleba... A ak si niekto myslí, že sa tu hovorí prismelo, nech počuje svätého Františka Saleského, učiteľa Cirkvi, ktorý radí istej osobe dať prednosť Božiemu slovu pred svätým prijímaním, ak by bolo treba v kolízii daktorú z týchto dvoch základných potrieb duše vynechať.

A je priam strašné pomyslieť, že nás neraz v poznaní Písma zahanbujú aj tí, ktorí proti nemu bojujú, pričom naši takzvaní „dobrí kresťania“ umierajú bez toho, aby ho čo len raz súvisle prečítali.
Keby to bolo v dobách analfabetizmu, alebo v časoch, keď Písmo držali skryté a zakuté do reťazí, keď ho odpisovali na pergamen pri sviečke z loja, nedivili by sme sa tak...
Ale dnes... v dobe knižných stohov je to nie menej ako hriech.
A tu si dovolíme jedno prirovnanie.
Pripadáme si ako syn mimo domu, ktorému otec a brat poslali z vlasti dôležitú správu – testament. Syn prevzal list a vložil úctivo do vrecka.
Nečítal ho, nevie, čo je v ňom... ale je to pamiatka po otcovi.
Sväté písmo je list od Otca, ktorého máme na nebesiach...
A posledný...
V ňom nám testamentárne zanecháva svoje dedičstvo a hovorí o podmienkach, ako ho získať a o tom, ako sa dostaneme späť do vlasti z tohto vyhnanstva, kde nám pripravil prechody a kde na nás číhajú nebezpečné osídla.
Ak ho nečítame, usúďme, či sme v tomto ohľade múdri...
Evanjelium je kniha obsahovo tak zaujímavá, že kto sa do jej slov započúva, tomu sa stane to, čo sa stalo mužom, ktorých veľrada poslala zajať Ježiša. Keď zastali kdesi na okraji zástupu, ktorý sa zhromaždil okolo Učiteľa z Nazareta, započúvali sa, sklonili hlavy a boli hotoví. Po všetkom sa vrátili k veliteľovi, ktorý ich vítal nahnevanou otázkou:
„Prečo ste ho nepriviedli?“
Na svoje ospravedlnenie povedali iba toľko: „Nikdy tak človek nehovoril (ako hovorí tento).“ (Jn 7, 45-46)
Tí, čo ho išli zajať, dostali sa do jeho zajatia.
Otvorme Evanjelium a počúvajme.
Hovorí v ňom ten istý Kristus.

Dnes žijeme v mimoriadnej spleti názorov a teórií o správnom živote. Plníme nimi knihy, rozvádzame ich, rozpiplávame donekonečna. A už to samo je znakom, že ani jedna z nich nie je dosť uspokojivá.
Začíname siahodlhým rečiam vyslovovať nedôveru a siahať po skratkách.
Nuž a toto už znie ako volanie po Evanjeliu, v ktorom je všetko a len to, čo treba vedieť, aby sme si neskazili život.
To je stručný návod výrobcu, tvorcu ľudského života, ktorý jediný vie, čo jeho dielu osoží alebo škodí.
Je preto naozaj veľmi prázdny ten dom, v ktorom ešte nemajú Knihu kníh.
Je veľmi chudobný stôl, na ktorom chýba ako denný pokrm.
A málo kresťanské sú ruky, ktoré denne neobjímu tento najvzácnejší poklad.
Evanjelium je zaujímavé nielen svojím obsahom, ale i svojím vznikom, svojím pôvodom.
Má totiž dvoch autorov.
Ale nie tak, že by jeden bol dal látku a druhý formu, alebo že by jeden bol autorom jednej a druhý druhej jeho časti.
Na autorstve Evanjelia, na obsahu i forme sa súčasne podieľajú dvaja.
Je súčasne celé od človeka a celé od Boha.

Túto zvláštnosť možno vysvetliť len pomocou inšpirácie, ktorou tu rozumieme takú súčinnosť Boha a človeka, pri ktorej človek zohráva úlohu nástroja. Boh ho používa pri písaní posvätnej knihy ako pero, ale živé, ktoré má svoj rozum, svoju vôľu a svoje individuálne zvláštnosti.
A podľa toho by sme si plné ľudské spoluautorstvo mohli predstaviť takto: Keď sa objavili pisateľovi pred očami prvé možnosti stvoriť dielo, Boh mu dal počiatočnú chuť.
Keď sa zámer v ňom kryštalizoval a dozrieval, Boh ho postupne a jemne viedol k pevnému a trvalému rozhodnutiu.
A keď pisateľ pristúpil k prípravným prácam, keď zhromažďoval myšlienky a spomienky, keď zoskupoval jednotlivé úlomky, zbieral dokumenty rozličnej hodnoty, odhadzoval to a ponechával ono, Boh mu vtedy oživoval pamäť, radil výber a dirigoval postup. Touto činnosťou Boh nerušil osobitosť človeka, svojskosť jeho štýlu a výrazu...
Naopak, osvojoval si ju.
Asi tak, ako si umelec vyberá a osvojuje spomedzi nástrojov ten, ktorý bude môcť najlepšie vyjadriť jeho melódiu.

Ak mal Boh takúto účasť pri písaní posvätných kníh, je tým z nich vylúčený akýkoľvek blud a omyl a nemiestna akákoľvek naša neistota.
„A keby som predsa len niečo našiel“ – píše svätý Augustín svätému Hieronymovi, – „keby som predsa našiel vo Svätom Písme niečo, čo by malo zdanie nepravdy, neváhal by som sa domnievať, že tu bude alebo text narušený, alebo preklad nedostatočný alebo konečne, že som ja sám z toho nič nepochopil.“

Môže vzniknúť otázka, či sa prepisovaním Evanjelií nedostali do nich zmeny, ktoré by podstatne menili ich zmysel.
Veď tých prepisovaní bolo toľko!
V sedemnástom storočí ich napočítali tridsaťtisíc.
A dnes ich už poznáme štvrť milióna...
Buďme spokojní.
Ak sa objaví nejaký starý rukopis, ako napríklad v päťdesiatych rokoch Qumranské zvitky, vždy je najväčšou senzáciou to, že niet v nich nijakej senzácie, že sa totiž obsahovo zhodujú s tými prepismi a prekladmi, ktoré máme v rukách.
Za toto treba ďakovať našej matke Cirkvi, ktorá od samého začiatku úzkostlivo dbala na vernosť a čistotu Božieho slova a obdarovaná charizmou neomylnosti podávala vždy iba to, čo prijala, čo nám napísali ľudia, ktorí boli pod osobitným Božím vplyvom.

Ak nájdeme v súčasných komentároch, postavených na vedeckom výskume, niektoré pripomienky, ako napríklad: Táto stať nepochádza od Jána, ale od Matúša... Táto je neskorším dodatkom neznámeho člena prvotnej Cirkvi... neznepokojujme sa.
Veď či je také dôležité poznať ľudského autora tam, kde poznáme božského?
Ak je kniha od začiatku uznaná ako inšpirovaná, je neomylná, ako je neomylná Cirkev, ktorá nám dáva Písmo zo svojej ústnej tradície a ktorá ho natoľko prevyšuje svojou autoritou, že svätý Augustín neváha povedať: „Non crederem Evangelio...“ – Neveril by som Evanjeliu, keby ma k tomu nenútila autorita všeobecnej Cirkvi (Aug., Contra ep. Fund. c. 5. n. 6.).

Boha možno poznať trojako.
Zo stvorenia ako umelca z melódie, drámy alebo obrazu.
Z Písma, v ktorom nám hovorí o sebe sám.
A z priameho videnia – tvárou v tvár sicuti est (takého, aký je) – ktoré v nádeji očakávame.
Písmo je teda prostriedkom toho druhého poznania. Je to Boží autoportrét, ktorým sa nám dáva poznať tak, ako sme v týchto podmienkach len schopní. Hoci v porovnaní s blaženým videním zostane vždy len aenigmou, hádankou – ako hovorí Pavol – predsa je to poznanie.

A Boh nám čítaním Písma stále o sebe niečo hovorí a my to niečo chápeme, čím sa náš vzťah k nemu oživuje a spevňuje.
A toto niečo je pre nás stále nové.
Nie obsahom a formou, tie sú dané raz navždy. Ale tým, že nám v každej situácii jeho slovo zaznie inak, zaujímavejšie a plnšie.
Skúsenosť vekov i naša osobná nám ho stále viac sprístupňuje. Nikto ho teda nečítal ešte a nebude čítať dosť.

A kto chce mať z čítania Svätého Písma skutočne osoh, nech vie, čo opakovali cirkevní otcovia. Hovorili, že k jeho čítaniu je potrebná tá istá milosť ako k jeho napísaniu.
Mala by ho teda vždy predchádzať i sprevádzať úprimná modlitba.
Ak nám sám Boh nepomôže vniknúť za slová, budeme ho čítať len tak ako hociktorú inú knihu so starou mŕtvou históriou.
„...živé je Božie slovo...“ – volá protestne autor Listu Hebrejom (4, 12). „Počuli ste, že otcom bolo povedané:...“ (Mt 5, 21) – tak začínajú mnohé jeho state.
Bolo povedané...
A platilo to nielen vtedy, keď väčšina nevedela čítať a písať.
Evanjelium je i dnes viac slovom než písmom. A tým aj zostane. Nemá sa teda vlastne čítať, ale počúvať ako slovo, ktoré práve teraz odznieva, a práve kvôli mne.
Evanjelium možno ako-tak poznať až vtedy, keď ho chápem ako priamo mne adresované.
A úplne ho chápu len tí, čo aj z vlastnej skúsenosti poznajú požiadavky, ktoré na nich kladie, ale aj rady a poučenia, silu i pomocné prostriedky, ktoré k splneniu požiadaviek podáva.
Bez tejto skúsenosti možno Evanjelium pochopiť len veľmi povrchne.
Niečo nám objasní príklad.
Svätý Anton žil v časoch, keď bola táto kniha ešte veľkou vzácnosťou.
Chcel ju mať.
Kvôli tomu predal dom a všetok majetok. Kniha sa stala jediným jeho pokladom.
Ľudia ho vídali plného nadšenej radosti sedieť pri ceste a čítať.
Jedného dňa sedel bez nej.
Kde máš knihu?
Čítal som v nej: Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným... Potom príď a nasleduj ma! (Mk 10, 21)
Nuž, predal som ju. Všetko mi ukradla táto kniha – aj seba...
A záver bude potom takýto: Len ten opravdivo pozná túto knihu, kto podľa nej aj žije.
A ten svojou skúsenosťou a svojím životom dosvedčuje, že je to naozaj evanjelium – radostná zvesť, trvalý producent dobrej nálady.

Ak je potrebné – ako sme povedali – vyprosiť si zvláštnu milosť pre pochopenie Evanjelia, ako osobne adresovanej blahozvesti, tým viac je to potrebné pre jeho pochopenie ako osobnej skúsenosti.
Nijako však nepopierame, že toto druhé poznanie bude sprevádzané nejednou bolesťou.
Boh nám nechcel ohlásením svojej blahozvesti zaspievať tichú, ľúbeznú uspávanku.
Stačí si pripomenúť len niektoré jej paradoxy.
Táto kniha napríklad žiada strácať, aby sme získali, zomierať, aby sme žili, trpieť, aby sme sa radovali.
Evanjelium a pokojná malomeštiacka tučnota sa rozhodne neznesú.
Mnohí to aj tušia, a to je vysvetlenie, prečo sa mu vyhýbajú.

Niektorí sa mu vyhýbajú ako celku, iní len daktorým jeho častiam.
Berie im pohodlie alebo im búra ich domnelú duchovnú výšku.
Áno.
To je naozaj zlodejská kniha!
Rozhodne nie taká, ako tie ostatné, ktoré len dávajú a neberú...
Ak ich študent prelistuje, je promovaný, dostane diplom a spolu s ním vedomie, že je čímsi.
Ak čítame Evanjelium a čím lepšie mu rozumieme, tým viac sa presviedčame o svojej úbohosti, tým jasnejšie vidíme, že nie sme ešte ani zďaleka takí, akí by sme mali byť.
Ale práve vtedy, keď si uvedomujeme svoju nemohúcnosť, práve vtedy spoznávame aj Božiu silu a dobrotu.
A toto dvojité poznanie sa stáva trvalým zdrojom neopísateľnej radosti pre každého, kto túto knihu číta, kto jej rozumie a podľa nej žije.

__________